Keby Hlas urobil to, čo Emmanuel Macron, nemusel skončiť v sieti Roberta Fica (názor Borisa Zalu)

Autor je filozof, publicista, bývalý predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska a bývalý poslanec Európskeho parlamentu.

Po Európe mátoží strašidlo – strašidlo krajnej pravice. K honbe proti tomuto strašidlu spojili sa všetky demokratické sily Európy: socialisti, liberáli i kresťanskí demokrati, Macron, Scholz aj Šimečka... Starší si iste všimli, že parafrázujem prvé slová Karla Marxa z komunistického Manifestu len v obrátenom zmysle.

Áno, toto strašidlo sa začalo veľmi intenzívne pretriasať vo všetkých médiách hlavného prúdu, predovšetkým v súvislosti s eurovoľbami a potom s voľbami vo Francúzsku. Keď Marine Le Penová vyhrala eurovoľby, poplach bol preveľký.

Prečítajte si tiež:

Sledujeme schizofréniu Smeru, alebo iba hľadanie ospravedlnenia? (názor Petra Weissa)

A keď v reakcií na to Emmanuel Macron vo Francúzsku nečakane vyhlásil predčasné voľby, zavládla panika až hystéria. Macron si vraj podpísal ortieľ smrti, Le Penová vyhrá a krajná pravica bude mať svojho prvého premiéra od druhej svetovej vojny.

Kríza sociálnej demokracie je mýtus

Medzitým sa však ukázalo, že ani v eurovoľbách to pre demokratické sily nedopadlo zle, že si ultrapravica (protieurópska, nacionalistická a autoritárska, väčšinou proputinovská...) nijako výrazne nepolepšila, že stredové sily, ľudovci, socialisti, liberáli a zelení majú pohodlnú väčšinu a môžu v Európskej únií vládnuť ďalších päť rokov.

Je to dobrá správa pre EÚ, lebo výzvy, pred ktorými EÚ stojí, sú, ako vždy, veľké: posilniť konkurencieschopnosť, životnú úroveň, schopnosť vlastnej obrany, ale aj zosilnenie vlastnej pozície voči Číne a Spojeným štátom a pustiť sa do veľkých celoeurópskych projektov, hlavne v infraštruktúre a v priemyselnom sektore. A to aj v „zelenej“ farbe.